antonsvk

Vyspelý sociálny štát, ktorý chceme vybudovať je charakteristický nielen vyspelou znalostnou ekonomikou, ale aj úrovňou a rozsahom starostlivosti o človeka, jeho životnou úrovňou a kvalitou života, ako aj uplatňovaním ľudských práv  a ich ochranou. Tieto atribúty sú pre drvivú väčšinu občanov Slovenska nedosiahnuteľné.  Ich nedôstojné postavenie v spoločnosti, rozšírujúca sa chudoba,  sociálna odkázanosť značnej časti populácie, nízke príjmy, nedostatok zdrojov na ich všestranný rozvoj,  strata istôt a mnohé ďalšie sú sprievodným znakom našej súčasnej sociálnej politiky.

Za ostatné roky som si veľa krát dával otázku, kde je to bohatstvo našej „dedovizne“, čo svojimi rukami vytvorili naši predkovia? Prečo sme v takom sociálnom marazme a stále sa situácia pre slovenského občana nezlepšuje, ale naopak zhoršuje?

Prečo bohatí sú bohatší a chudobní chudobnejší?  Najväčším nebezpečím transformácie našej spoločnosti po roku 1989 bola vždy neoliberálna politika pravice, ktorá hlása, že trh vyrieši všetko. My voliči sme dali priestor na to, aby sa sociálna politika  Slovenska uberala touto cestou.

A bola aj iná cesta?

Áno bola a aj sa realizovala v 90-tych rokoch minulého storočia. V tomto období som pracoval na MPSVaR SR a bol som pri začiatkoch transformácie sociálnej sféry na Slovensku, keď nám v priebehu jedného roka stúpla nezamestnanosť z 35 tisíc ľudí na 350 tisíc nezamestnaných, vtedy som pochopil zložitosť a vážnosť sociálnej politiky. Revolúciu zmeny spoločensko-ekonomickej  formácie dokážete urobiť v priebehu 3  až 5 rokov. Ekonomickú transformáciu za 15 až 20 rokov, ale transformácia sociálnej sféry potrvá jeden priemerný ľudský život. Sociálna sféra nás sprevádza od narodenia až po smrť a necitlivým prístupom cez rôzne reformné kroky sa dá urobiť sociálny systém zlý až nespravodlivý. Uvediem jeden z príkladov, v roku 1998 sa počet domácnosti v strednom príjmovom pásme pohyboval okolo 160 tisíc domácností a v roku 2004 sa počet domácnosti v strednom príjmovom pásme znížil na približne 50 tisíc. Čo sa stalo v našej spoločnosti, že napríklad z platu učiteľa je ťažké až nemožné vykryť životné náklady domácnosti? Spomeňme si  na rok 2002 november, kedy neoliberáli, pravica v NR SR prijali 23 reštriktívnych sociálnych zákonov. Jednoznačne tento akt som pokladal za necitlivý a nevyvážený, čo spôsobilo rapídny pokles strednej príjmovej vrstvy domácnosti a nárast nízkopríjmových domácnosti a takisto sa zaznamenal nárast tých v najvyšších príjmových pásmach. Politika pravicových zoskupení spôsobuje to, že bohatí budú bohatší a chudobní budú chudobnejší. Prehlasujeme, že nie sme proti bohatým, ale sme proti chudobe. Sociálna politika  svojimi zákonmi musí pôsobiť na vytvorenie takej sociálnej štruktúry spoločnosti, v ktorej nebudú na jednej strane extrémne bohatí a na druhej strane väčšina obyvateľstva žijúca v biede až extrémnej chudobe. Základom musí byť čo najširšia a stabilná stredná trieda.

Som osobne presvedčený, že zásadné chyby v sociálnej politike sa urobili v začiatkoch 21. storočia, keď sa do zákonných noriem zakotvili rôzne  lobistické záujmy a som presvedčený, že tieto záujmy umožňujú zneužívanie celého sociálneho systému. Nemám však na mysli len sociálnu legislatívu, ale i legislatívu z oblasti trestného a obchodného práva v zameraní na odvodovú politiku štátu a takisto problematiku nadmerného  odpočtu DPH, kde miliardy zdrojov končia v rukách podvodníkov a štát nevie vykryť základné funkcie v oblasti školstva, zdravotníctva a sociálnej sféry.

Ak si vážení občania, voliči, dáte túto myšlienku do súvislostí s tým, kto riadi tento štát – politici,   ktorých  si  volíme,  alebo záujmové skupiny rôznych  oligarchov  –  viď „Gorila“, tak

vážení občania, je na nás či toto chceme zmeniť? Ak áno, v marci bude na to príležitosť. Strana demokratickej ľavice Vám vytvára priestor na zmenu, kde štát a mocenské  štruktúry budú slúžiť obyvateľstvu tejto  krajiny a nie len vyvoleným 20 % populácie Slovenska.

Prihováram sa Vám, vážení občania z dôvodu, že politický subjekt SDĽ mi dal dôveru pracovať pre oblasť sociálnej politiky a ak dostaneme v marci dôveru i od Vás, vynasnažíme sa presadzovať sociálnu politiku, pri ktorej neodkladnosť reforiem jednotlivých sfér spoločnosti z hľadiska dopadov na ľudí  musí byť citlivejší a vyvážený k rastu životných nákladov pre jednotlivé domácnosti. Základom tohto prístupu bude snaha o vytvorenie čo najväčšej a stabilnej strednej triedy, perspektívy  mladých, istoty pracujúcich, komplexná starostlivosť o ľudí so zdravotným postihnutím a dôstojný život dôchodcov.

Veľa ľudí mi kladie otázku, čo hovorím na dnešný dôchodkový systém?

Jednoznačne prehlasujem, že je nevyvážený a v mnohých prípadoch aj nespravodlivý a ak dostaneme dôveru od občanov v marcových voľbách urobím všetko pre jeho zmenu. Sme jediný štát na svete, kde 50 % dôchodkových odvodov z príjmu ide do dôchodkového sporenia a celý priebežný pilier (výplata súčasných dôchodkov) máme vykrývať zo zostatku  vybraných zdrojov a štátneho rozpočtu. Je to  enormný tlak na verejné financie s každoročným deficitom cca 800 mil.  €.

SDĽ jednoznačne v situácii, ktorej sa nachádza naša spoločnosť bude presadzovať vyváženejší prístup k tejto problematike a to tak, že znížime 9 % odvodovej povinnosti do dôchodkového sporenia na 3 % a postupne, tak ako sa bude vyvíjať  mortalita v priebežnom pilieri v 4 až 5 ročných cykloch bude možné uvedené percento o jeden percentuálny bod zvyšovať.

Toto je jeden z krokov ako môžeme znížiť tlak na verejné financie a rozložíme transfermáciu dôchodkovej reformy na  viac generácií. Je absurdné, keď dôchodkovú reformu podľa jej tvorcov má odniesť len súčasná generácia, pre ktorú z dôvodov deficitov nemáme prostriedky na citlivú valorizáciu dôchodkových príjmov k reálnemu rastu životných nákladov.

V SDĽ jednoznačne  presadzujeme  univerzálny poistný systém, kde budú zahrnuté takisto  silové zložky štátu. Ja nevidím žiadny dôvod na to, aby policajné a iné zložky štátu mali vlastný dôchodkový systém, ktorý je v porovnaní s bežným poistným systémom v nerovnováhe. Je nespravodlivé, aby 45 ročný, zdravý vyslúžilec poberal 650 € dôchodok a aj vyšší a zároveň poberal plat v civilnom  zamestnaní príkladne 1 000 € a po 15 rokoch mu Sociálna poisťovňa vypočíta ďalší dôchodok z civilného zamestnania.

Porovnajme si učiteľa, inžiniera, lekára, stavbára atď.

Prehlasujem, že nechceme silovým zložkám nič zobrať z ich profesijných nárokov. Naopak chceme spravodlivosť a rovnosť šancí v spoločnosti. Všetci príslušníci silových zložiek, ktorí pracujú v nasadení životného rizika majú mať túto prácu a riziko z nej ohodnotené v cene práce a následne cez vyššiu mzdu majú vyššie odvody a následne budú mať vyšší zásluhový dôchodok a nie výsluhový!

Veľký problém takisto vidím v solidarite a zásluhovosti bežného dôchodkového systému. Nedávno sa ma kolegyňa pýta: prečo som ja 40 rokov pracovala, riadne platila odvody do dôchodkového systému a Sociálna  poisťovňa mi vypočítala nižší dôchodok, ako invalidovi z mladosti, ktorý do systému nič nedal. Táto pani svojou otázkou len potvrdila to, čo roky kritizujem a bude potrebné túto skutočnosť zameniť a to tak, že dôchodky pre invalidov z mladosti nemajú v poistnom systéme čo robiť, lebo poistný systém v princípe funguje tak, že najskôr do neho vkladám nejaké vklady a neskôr z neho čerpám nejaké nároky. Dôchodky priznávané invalidom z mladosti majú byť štátom uznané dávky štátnej sociálnej podpory, ktoré slúžia na  zabezpečenie života odkázaných občanov. Je zaujímavé, že invalidný dôchodok z mladosti priznaný pred 20 rokmi a v súčasnosti  má rozdiel až 100 €, čo pokladám za ďalšiu nespravodlivosť v systéme a priamo sa dotýka ľudí.

V sociálnom systéme je potrebné prehodnotiť súčasný stav u poskytovateľov sociálnych služieb a preferovať zrovnoprávnenie všetkých poskytovateľov na základe štandardov. Od roku 1992 prevádzkujem sociálne zariadenie KOR-GYM, n. o. v Hertníku, ktorého som zakladateľom, kde poskytujeme sociálne služby 63 klientom bez rozdielu pohlavia a veku. Mnohí ľudia sa pýtali, či som spokojný s aktivitami na tomto poli pôsobenia. Spokojný asi nebudem nikdy – prijal som celoživotnú výzvu zmeniť sociálne služby na kvalitatívne lepšiu úroveň, ale čo sme v nej dosiahli sa merať podľa môjho názoru nedá. Dá sa merať to, keď:  zabudnutí začali prejavovať svoje túžby, zahriaknutí začali komunikovať, keď „nevzdelávateľní“ sa začali učiť, keď „zbavení spôsobilosti na právne úkony“ začali chápať o čo ich svet doposiaľ ochudobnil.

Toto sú skôr ciele, ktoré nás všetkých majú napĺňať ľudskosťou a ja viem, že na tomto poli je ešte veľa práce, čo potrebujeme zvládnuť. Sami to nedokážeme, musíme sa spojiť a spolu napraviť chyby, ktoré sa po nežnej revolúcii nahromadili.

Každému občanovi Slovenska želám šťastnú voľbu 10. marca 2012.

S úctou

                                                                                               PaedDr. Anton BLAJSKO